Koncom septembra to vyšlo tak, že som bol niekoľko dní v Londýne, potom na teambuildingu v moravských viniciach a krásnu bodku tomu dala dvojčlenná pánska jazda v Oponiciach. S kamarátom a kolegom Máriom sme v jednu sobotu zobrali krásny čierny MINI Countryman (díky, MINI 🙂 ) a zaparkovali ho pred Chateau Appony, aby sme si vyskúšali, ako sa žilo jednému z najvýznamnejších rodov Rakúska-Uhorska, Apponyiovcom.
V žiadnom meste mimo Slovenska som nikdy nebol šesťkrát. Možno by to stačilo ako dôkaz toho, že Londýn je mojím najobľúbenejším mestom. No ja mám tých dôkazov niekoľko. Od roku 2014 som tam bol každý rok. Na jar, na jeseň aj v zime počas Silvestra. S otcom, s priateľkou, s partiou kamarátov, s jedným kamarátom aj sám. Vždy, keď do mesta prídem, cítim, že som doma. To som nezažil nikde na svete. Všetko toto je dôvodom, prečo som sa rozhodol napísať tohto sprievodcu. Najobsiahlejší článok na mojom blogu a pravdepodobne najobsiahlejší článok o Londýne na slovenskom internete. Nech poslúži každému z vás 🙂
Po pár týždňoch je tu konečne opäť článok o našom skvelom Slovensku. Ak si pamätáte, keď som písal o Thajsku, prispela na môj blog aj Ivana Grešlíková, ktorá v Thajsku žila. No a kto iný by mal prispieť do môjho obsahu o Slovensku, ak nie Rado, autor jediného blogu o našej krajine Nie je túra bez Štúra. Spolu so mnou tak poukázal na to, že aj na východe niečo naozaj je a zameral sa na netradičné lokality – Svidník a Stropkov. ČÍTAJ VIAC
Na tento článok sa chystám už dlhšie. Posledný rok a pol totiž trávim stále viac času sám. Bez ľudí. Nevyhýbam sa im, rád chodím do spoločnosti, no tak nejak sa vždy teším, keď som sám. Výlety sám, letenky pre jedného, obedy sám – to sú veci, ktoré pre mňa nie sú ničím zvláštnym, no ľudia pre ne nemajú vždy úplné pochopenie a čudne na mňa pozerajú. Najčastejšie sa stretávam s dvoma typmi reakcií, ku ktorým v dnešnom článku napíšem pár hrejivých slov.
Vedeli ste, že Eiffelovku v Paríži na začiatku takmer nikto nechcel? Považovali ju za hnusnú horu železa, ktorá pokazí celé nádherné mesto. Ako tento príbeh dopadol, to vieme všetci. Z Eiffelovky je absolútna dominanta Paríža a aj domáci sú už na ňu pyšní a nedajú na ňu dopustiť. Táto recenzia sa bude venovať miestu, ktoré podľa mňa zažilo podobný scenár. Hotel Patria mohol pri prvom predstavení architektonického zámeru pôsobiť extravagantne, hlavne počas 60. a 70. rokov, kedy sa staval. Dnes je však z neho ikona celého Štrbského plesa, ktorá sem jednoducho patrí. Keď som sa chystal do Tatier, vedel som, že presne tu chcem bývať. Aj keď zvyčajne očakávania nemávam od ničoho, tu som nejaké mal a dnes vám napíšem, nakoľko sa naplnili.