Tento text je prepisom podcastu, ktorý si môžete vypočuť nižšie.

Čo je prvá vec, ktorú veľa z nás urobí po tom, ako pridáme príspevok na Instagram? Vypočujte si nasledujúcich niekoľko minút a určite sa to dozviete.

Možno si niektorí pamätáte môj podcast z mája 2020, ktorý sa volal „Influenceri volajú o pomoc“. Diel, ktorý mal neskutočné ohlasy a je zatiaľ najpočúvanejším dielom, ktoré som spravil. Táto časť by mohla byť takým voľným pokračovaním. Nebude to však o influenceroch, teda aspoň nie konkrétne o nich. Bude to o obrovskej mase ľudí na sociálnych sieťach, vrátane mňa. O ľuďoch, ktorí viac alebo menej prepadli závislosti. Nie závislosti na sociálnych sieťach, ktorá sa prejavuje nadmernou konzumáciou a chorobným scrollovaním. Ale takej, ktorú som už v názve podcastu pomenoval ako „Závislosť 21. storočia“. Chcem porozprávať o závislosti na pozornosti.

Sociálne siete vytvorili niečo, čo odborníci nazývajú attention economy, teda ekonomiku pozornosti. Pozornosť je menou, ktorou na sociálnych sieťach platíme. Každý z nás má nejaké množstvo pozornosti, ktoré počas dňa rozdeľuje medzi rôzny obsah ľudí, firiem a médií. Ten, kto získa pozornosti viac, ten na tomto online trhu víťazí. Dnes nebudem hovoriť o firmách a médiách, pre ktoré je pozornosť ich čitateľov, divákov a zákazníkov kľúčová k prežitiu a sociálne siete sú pre nich iba marketingový nástroj. Budem hovoriť o ľuďoch, jednotlivcoch, ktorých vo svojom feede alebo v storkách denne vidíme všetci.

Tu musím ešte na začiatku podotknúť jednu dôležitú vec. Tento podcast nehovorí úplne o ľuďoch, ktorí sociálne siete využívajú pre svoju tvorbu, pre svoju profesionálnu prezentáciu, pre komunikáciu svojho projektu, pre budovanie svojej značky. Úprimne, títo ľudia, ktorí vedia, že sociálne siete sú iba nástroj, ktorý tu zajtra nemusí byť, mávajú oveľa menší sklon k vynucovaniu pozornosti. Napriek tomu ich môžete v nasledujúcich slovách nájsť.

Spomeňte si na moment, kedy ste naposledy videli niekoho tvár cez celý displej hovoriť o niečom, čo stačilo zhrnúť textovo do jednej storky. Nejaká historka, ktorá v skutočnosti nemá žiadnu hodnotu pre nikoho okrem jej rozprávača. Vykonštruovaná dráma, negatívna skúsenosť s obchodom alebo len obyčajný zdĺhavý výlev aktuálnych pocitov. Určite nemusíte dlho loviť v pamäti. Títo ľudia sa vám pravdepodobne zobrazujú na displeji často, veľa z nich až denne. Oni totiž vedia, že ak chcú získať vašu pozornosť, musia sa o ňu uchádzať neustále. A tak točia storky, pridávajú posty každý deň, lebo veď algoritmus nepustí. Pod ich postami častokrát vidno rôzne hlboké zamyslenia, poučenia, presviedčanie o tom, ako je všetko v ich živote v poriadku a aj keď nie je, tak nevadí, lebo je okej nebyť okej.

Čo myslíte, prečo to tí ľudia robia? Lebo ich zaujímate vy a chcú vám priniesť nejakú hodnotu alebo inšpiráciu? Alebo sa skôr potrebujú vyrozprávať a v skutočnosti nemajú komu? A pozornosť, ktorú získajú im na chvíľu pomôže zabudnúť na ich problémy všedných dní.

Aby sme to nechápali zle. Sociálne siete sú skvelé miesto na sebavyjadrenie. Na to boli stvorené, aby sme tam zdieľali dôležité momenty z našich životov, aby sme mohli byť v kontakte s priateľmi a ľuďmi z celého sveta. Je úplne v poriadku dokumentovať, čo zažívame. Lenže tak ako v mnohých iných situáciách v živote, aj tu treba vedieť, čo už je príliš. Kde sa z nevinnej zábavy stáva kompenzácia nízkeho sebavedomia, uspokojenie potreby ocenenia alebo určenie sebahodnoty cez odozvu publika na sociálnych sieťach.

Všimnite si na niektorých ľuďoch, ako často postujú. A či ich posty pôsobia, že sú len preto, aby boli, alebo naozaj majú porovnateľnú hodnotu. Dokážu títo ľudia byť nejaký čas neaktívny bez toho, aby potom zasa hovorili ako o skvelom detoxe? Ak máte z niekoho pocit, že Instagram alebo iná sociálna sieť je hlavná náplň jeho života, je to varovný signál.

Tu musím priznať, že niekedy som tiež nemal všetko pod kontrolou a moje pôsobenie na Instagrame bolo skôr volaním o pomoc, než zdieľaním svojho života. Keď som sa pred pár mesiacmi z nudy prehrabal svojim profilom, vymazal som viac ako 200 postov. Veľa z nich boli vyslovene opúšťačky, wannabe filozofické úvahy a mudrovanie v zásade o ničom. Treba povedať, že v ľuďoch to veľakrát rezonovalo, písali mi, ako som vystihol aj ich pocity a podobne. Človek mal naozaj pocit, že sa oňho niekto zaujíma. Dnes ale môžem povedať, že absolútne sa to nevyrovná tomu, keď sa o vás niekto naozaj zaujíma v reálnom svete. Keď si dáte s kamarátom alebo kamarátkou fľašu vína naozaj otvorene sa porozprávate, nie len každý o sebe, ale navzájom sa vypočujete. Keď úspechy aj bolesti každého dňa môžete zdieľať s niekým doma, automaticky sa stratí potreba robiť to na internete.

Druhou kategóriou sú ľudia, ktorých som si práve v tejto chvíli pomenoval ako replikátori. Ľudia, ktorí idú väčšinou na istotu a snažia sa kopírovať to, čo už malo úspech predtým. Či už u nich samotných alebo u niekoho iného. Instantná pozornosť s minimom námahy alebo kreativity. Prečo všetci chcú aktuálne skúsiť TikTok? Pretože vďaka jeho algoritmu môžu mať rýchlo veľa views, veľa followerov. Nevadí, že väčšina z nich je zo zahraničia. Hlavne, že ich je veľa a predstavujú potrebnú dávku pozornosti. Stačí iba robiť to, čo už robí niekto iný a raz to vyjde.

Inšpirovať sa tým, čo majú ľudia radi a urobiť to podľa seba, na tom nie je nič zlé. Koniec koncov, to robí z trendov trendy, že na ne naskočí veľa ľudí, ktorí robia v podstate to isté. Dnes už takmer nič a možno vôbec nič nie je absolútne originálne. Všetko je iba upravená kópia niečoho iného. Problém to začína byť, keď ľudia začnú replikovať tendenčne a vypočítavo. Nie s vidinou vytvoriť niečo pekné, inšpiratívne alebo zábavné. Ale s vidinou palcov hore, srdiečok a komentárov. Teda s vidinou pozornosti. Síce od ľudí, ktorých zväčša nepoznajú, nikdy nestretli ani nestretnú. Potom to vyzerá tak, že napriek dojmu vlastnej originality sa iba podobáme na masu iných ľudí. Pretože chceme rovnakú pozornosť, ako iní.

Takto vznikol aj skvelý instagramový profil @Insta_repeat, ktorý vám odporúčam si pozrieť a mnohým cvakne, ako absurdne pôsobíme našou snahou získať pozornosť za každú cenu. Keď sa pozriete na môj Instagram, nájdete tam fotku k tomuto podcastu. Je na hojdačke v budove Niklovej huty v Seredi, ktorá je v dezolátnom stave a vstupovať do nej je riskantné. Hojdačka sa navyše nachádza na piatom poschodí, na ktoré vedie schodisko, ktoré nemá zábradlie, je pri otvorenej stene a drží iba na pekné slovo. Mám mierny strach z výšok a celý čas som cítil úzkosť, až kým sme s hotovou fotkou nezišli späť na zem. Vedel som však, že táto fotka si pozornosť získa, vedel som, že podobné fotky už tam vytvorili desiatky ľudí a vyzerajú super. Vedome som si navodil nepríjemný pocit len kvôli tomu, aby som mal peknú fotku, rovnakú ako mnoho iných. Aké príznačné práve pre tuto tému.

Zodpovedzme si otázku zo začiatku tohto podcastu. Čo je prvá vec, ktorú veľa z nás urobí po tom, ako pridáme príspevok na Instagram? Ak ste tipovali, že refreshneme upozornenia, mali ste pravdu. Sociálne siete nás naučili, že všetko je tam okamžité. Prvé lajky musia prísť do pár sekúnd, inak to znamená, že sme niečo urobili zle a lajkov bude málo. To znamená málo pozornosti, nedostatočné ocenenie našej snahy, tendencia ísť nabudúce opäť na istotu než robiť a postovať to, čo naozaj chceme.

Upozornenia nás vzrušujú, lajky uvoľňujú v mozgu dopamín a spôsobujú nám tak príjemné pocity. To isté sa dá povedať o reakcii na storku, komentári, správe. Asi viete, že uvoľňovanie dopamínu sa spája aj s užívaním tvrdých drog. Tu sa teda dostávame k termínu závislosť.

Keď je človek závislý, väčšinou je tým posledným, kto si to všimne. Veď to, na čom sme závislí, je väčšinou pre nás príjemné a robí nám radosť. Lenže súčasne nám veľmi pravdepodobne uniká niečo iné. Niečo, na čom určite záleží oveľa viac. V tomto prípade oveľa viac, než na virtuálnej pozornosti neznámych ľudí.

Ako z toho ale von?

Závislosť na sociálnych sieťach je reálna vec a má veľa podôb. U nás sa o nej veľmi nehovorí, ale vo svete je to už minimálne 10 rokov reálna téma. Závislosť na pozornosti je jednou z tých podôb. Hovorí sa o tom, ako sa nechávame ovládať počtom lajkov a followerov. Ako podľa toho posudzujeme ostatných ľudí ale aj samých seba. Jeden výskum na Cornell University ukázal, že ľudia, ktorí sú cieľavedomí a majú zadefinovanú predstavu seba v budúcnosti, sú odolnejší voči vplyvu takýchto kritérií na ich život. Feedback v podobe počtu lajkov alebo v podobe konkrétnych komentárov a správ nevnímajú ako niečo, na základe čoho by mali hodnotiť samých seba.

Tento podcast veľmi pravdepodobne neposlúži ako riešenie problému. Bude úspech, ak sa niekto pri počúvaní zamyslí nad tým, či naozaj používa sociálne siete správne. Bude super, ak si niekto vďaka tomu podcastu sadne sám so sebou a uprace si, čo od života chce, kam smeruje a akú úlohu v tom virtuálny svet zohráva. Takisto bude úspech, ak si niekto začne všímať vo svojom okolí nezdravé zdieľanie a volanie po pozornosti. Ak to uvidíte u niekoho zo svojich známych, zavolajte ho na kávu, alebo na pohárik. Nedajte mu najavo, že máte pocit, že má problém. Proste mu venujte svoj čas a reálnu pozornosť. Určite to ocení.