Ako ma moje projekty v roku 2016 dostali z toho najhoršieho?

Nikdy som nenapísal nič tak intímne a osobné, ako je tento článok. Rozhodol som sa vám opísať uplynulý rok nie cez čísla, ale cez emócie. Od toho, čo som prežíval v prvých dňoch roka, cez to, čo som urobil preto, aby som to zmenil, až po situáciu dnes, kedy prežívam úplne opačné pocity. Táto ročná cesta zo dna bola náročná, ale stála za to.

To, čo momentálne začínate čítať, bude prekvapenim aj pre mojich najbližších. O mnohých veciach som nikdy nikomu nepovedal. Nie že by som nechcel, no cítil som, že to reálne nemám komu povedať. U nikoho som nemal pocit, že by ho to zaujímalo.

Všetko začalo ešte koncom minulého roka. Mal som za sebou rozchod po viac ako troch rokoch. Vzťah bol nefunkčný už dlhšie predtým, to dnes priznávam. No ja som si to nechcel pripustiť. Napriek tomu však rozchod nebolel, bral som ho ako prirodzené vyústenie, iba prirodzený dôsledok jednostrannej snahy o udržanie vzťahu. Až po pár týždňoch, tesne pred koncom roka som sa dozvedel to, čo ma zasiahlo viac ako by bolo vhodne. Za rozchodom bol ďalší človek, ktorý ma okamžite nahradil. Každý mi dá asi za pravdu, že to ego chlapa poznačí.

Chuť utiecť preč

Začalo to najhoršie obdobie, ktoré si v mojom živote pamätám. Výčitky, sebaľútosť, slzy, beznádej, nechuť do čohokoľvek. Všetky tieto emócie striedal hnev, žiarlivosť a najmä pocit úzkosti z toho, že som necítil podporu okolia.

Niekoľko dní až týždňov som nebol schopny poriadne pracovať, sústrediť sa, dokonca som asi týždeň alebo 10 dni ani nevyšiel z domu. Bolo to hrozné a doteraz, keď na to spomínam, cítim tlak na hrudi.

View this post on Instagram

Casto premyslam, ake by to bolo odist. Daleko z tohto rutinneho sveta, daleko od ludi, ktori o vas nemaju zaujem, daleko od tych, co po vas stale nieco chcu, daleko od povinnosti. Vsetkeho sa vzdat a stat sa sucastou uplne ineho sveta. Avsak pride mi to zaroven zbabele a nechcem zostat sam. Nevyznam sa v sebe, nevyznam sa v ostatnych. Chcel by som robit ludi stastnymi a vela krat narazam na to, ze o to nestoja pripadne iba beru bez toho, aby nieco vratili spat. Chcem sa dostat spat do dni, kedy laska bola tou hlavnou emociou, kedy nebol stres, strach a samota. Tym nemyslim len lasku k inej osobe, ale lasku k zivotu, lasku k tomu, co ma clovek pred ocami. #tonychef #opustacky #newyork #highline #usa #travel #loveistheanswer

A post shared by Tony Dúbravec (@tonydubravec) on Jan 2, 2016 at 2:23am PST

Reálne som premýšľal nad tým, že chcem odísť. Z mesta, zo Slovenska, čo najďalej od vtedajšieho života. Toto všetko kvôli jednomu človeku, bláznivé, však? Všetok ten pretlak myšlienok som sa vtedy rozhodol vložiť do slov a vznikol tak Človek Milión, kde som naozaj opísal moje reálne emócie. Našťastie tento projekt splnil svoj účel už po dvoch dieloch.

Dosť!

Niekedy v druhej polovici januára som si povedal, že stačilo. Že musím začať pracovať a ak chcem zmenu, musím priniesť do svojho života niečo nové. Eufória z nového projektu ma vždy dokázala odpútať od iných problémov a negatívnych myšlienok. Takto vznikol nápad cestovateľských eventov. Zrazu tu bola STOPA. Úplne nový impulz, noví ľudia, opäť pocit zmysluplnosti, ktorý mi tak chýbal.

Do toho sme začali s Mladou Sereďou pracovať na nových veciach, pripravoval sa PRIESTOR, doslova som sa zakusol do svojich aktivít, aby som nemusel riešiť vnútornú nepohodu. A ono to začalo prinášať želaný efekt.

https://www.instagram.com/p/BDoWiMABixh/?taken-by=tonydubravec

Keď čítam tento post na Instagrame, usmievam sa. Silný egotrip, ktorý som však vtedy naozaj potreboval. Naozaj som sa potreboval sám pochváliť, presvedčíť samého seba, že má zmysel, čo robím, že môj život za niečo stojí. Mladý chalan, ktorý rieší takéto problémy, to mi nepripadá normálne, ale ja som ani nikdy normálny nebol 😀

Bloger roka?  Takmer

Prihlásiť seriál Mladý Slovák v USA do ankety Bloger roka 2015 bol skôr experiment a skúška šťastia. Ako sa začali v kategórii cestovanie objavovať ďalšie prihlásené blogy, uvedomil som si, že veď ja vlastne mám na to, aby som sa dostal do finále. Rozhodol som sa teda, že sa do toho trochu opriem, chvíľku pootravujem známych, urobil som nejaké posty na fanpage a Instagram, investoval pár eur do reklamy a hlasy pribúdali. Finále vyšlo, celé to dopadlo, ako dopadlo. Behom jedného večera boli všetky problémy minulých mesiacov preč. Už som neriešil neistotu, čo bude po škole (inak štátnice som mal tri dni po galavečeri a dopadli tiež s prehľadom 🙂 ), či má význam to, čo robím. Odrazu som pochopil, že asi naozaj robím dobrú prácu a má to celé zmysel a potenciál. Napriek tomu, že sa nepovažujem za najlepšieho a ani druhého či tretieho najlepšieho travel blogera na Slovensku, môžem povedať, že moment, kedy som sa do ankety prihlásil a vyšiel tak šťastiu naproti,  mi zmenil život.

https://www.instagram.com/p/BFXRqUthi6w/?taken-by=tonydubravec

Rozvoj komunity

Keby sa ma niekto spýtal, kedy u mňa nastal začiatok zmeny z rebelantského adolescenta na dospelého chlapa, ktorý vie, čo chce od života, tak mám jasno. Jar 2012, vznik združenia Mladá Sereď. Bez vízie, bez predstavy, čo nás čaká, bez nejakej prognózy budúcnosti. Na kolene sme spravili združenie, ktoré nespochybniteľne v niektorých veciach nakoplo naše mesto, ako aj mladých ľudí v ňom. Robili sme radosť, zabávali, pomáhali, inšpirovali. Bez nadsádzky môžem povedať, že to mi vždy dávalo v živote zmysel a urobilo ma to lepším človekom (aj keď počas troch rokov som v tom nemal podporu od najbližšej osoby). A inak to nebolo ani tento rok. Získali sme tretie miesto v Cene Nadácie Orange v kategórii komunitný rozvoj. Malé združenie z rovnako malého mesta s nie úplne slávnou povesťou. Tak ako Bloger roka bolo zadosťučinenie pre mňa, táto cena bola zadosťučinením pre celý náš kolektív, ktorý štyri roky vytrvalo makal a vymýšľal, ako spraviť život v Seredi krajším nielen pre mladých. A tieto štyri roky vyvrcholili otvorením spomínaného komunitného centra PRIESTOR. A to už pri takejto veľkej veci úplne zabudnete na nejaké malicherné problémy.

Hľadanie dream jobu

Život dospelého človeka po vysokej škole čaká väčšinou jedna nepríjemná fáza, hľadanie práce. Napriek tomu, že som mal celý život pri slovách práca a zamestnanie zimomriavky, nemohol som sa tomu vyhnúť. Mohol som urobiť dve veci:

1. Zachovať sa ako veľa ľudí v mojom okolí, skočiť po prvej práci, do ktorej nemusím ďaleko dochádzať, ktorá ma síce nebude baviť a napĺňať, ale prinesie mi raz mesačne priemerný plat.
2. Vybrať sa ťažšou cestou, aj cez nechápavé pohľady okolia si povedať, že moja práca má nejakú cenu. Že pár rokov robím na rôznych projektoch, vymykám sa z priemeru a radšej si počkám na niekoho, kto to dokáže oceniť.

Asi všetci uhádnete, ktorú možnosť som si vybral. Dnes sú to tri mesiace, čo pracujem v daren&curtis a málokto vie, že aj to je výsledok mojej dlhodobej snahy. Niekde pred asi rokom som si povedal, že v darene chcem raz robiť. Ešte počas práce vo Visibility vo februári tohto roku som bol na jednom pohovore, ktorý nedopadol úspešne. Prešlo pár mesiacov a prišla ponuka písať články na dareňácky blog. No a nakoniec som sa dostal so skvelého kolektivu v jednom z najkrajších officeov na Slovensku. Nie všetko je vždy ideálne, ale to nikde a latka je naozaj vysoko 🙂 Stačilo si len urobiť po svojom napriek názoru ostatných. Srdce nikdy neklame, treba ho počúvať 😉

https://www.instagram.com/p/BLJ5ReWDmoW/?taken-by=tonydubravec

Zrazu je zo mňa spíker?

Vystupovať pred ľuďmi som nikdy nemal rád, počas výšky som to bral ako povinnú jazdu, kde som viacmenej všetko prečítal z poznámok a chcel to mať rýchlo za sebou. Niečo sa však zlomilo začiatkom roka, keď som teda hľadal všetky možné impulzy, ktoré mi pomôžu sa vrátiť do života. Rozhodol som sa, že sa stanem hosťom vlastnej prednášky a porozprávam ľuďom o mojom lete v Amerike. Roztrasené kolená, kopa strán poznámok, ktoré som sa reálne učil, aby to všetko malo hodnotu. Po 20 minútach však opadla tréma a mňa to začalo baviť. Nakoniec som odchádzal úplne s eufóriou a pocitom šťastia 🙂

Keď nám v lete prišla ponuka prednášať na konferencii JUMP Slovensko, chcel som tam ísť. Mám proste rád výzvy a toto pre mňa určite výzva bola. Ale nakoniec aj skvelá skúsenosť. Ohlasy a reakcie na náš príbeh ma začal utvrdzovať v tom, že mám ľuďom čo povedať. Samozrejme toto nebolo o mne, ale o nás 🙂

A vyvrcholenie začiatku mojej spíkerskej „kariéry“ bolo pozvanie na Týždeň vedy a techniky na moju alma mater, FMK UCM. Oslovila ma kamarátka Vladka, ktorá tam robí doktorandku a sleduje moje projekty. Odmietnuť takúto možnosť prezentovať sa, to by som si neodpustil, aj keď som sa veľmi bál. Bral som to zodpovedne, mal som asi desať strán poznámok ku každej strane prezentácie. Nakoniec som ich odložil po prvej strane a pokračoval spontánne. Feedback od študentov, medzi ktorých som ešte pár mesiacov predtým patril aj ja, ma úplne presvedčil, že toto chcem robiť. Prihovárať sa ľuďom podobným mne, ktorí sa životom prebíjajú, lebo veria, že to má zmysel. Alebo možno ešte nezistili, koľko potenciálu v nich je, pretože im nikto neveril 🙂

https://www.instagram.com/p/BMj7pq9DTJ2/?taken-by=tonydubravec

Vidíte tú zmenu postoja oproti príspevkom zo začiatku roka? 🙂 Presne o tomto to celé je 🙂

Bola to jazda

Dnes, keď sa rok blíži ku koncu, často premýšľam nad tým, ako veľa sa toho udialo. Od roku 2012 môžem každý rok označiť za najvýznamnejší v mojom živote a 2016 si toto označenie zaslúží jednoznačne najviac. Na začiatku bol chalan, ktorý bol veľakrát na pokraji zrútenia, ktorý sa bál hovoriť o svojich pocitoch, ktorý sa trápil pre niekoho, kto mu iba bránil v rozlete, ktorý zomieral neistotou. Napriek tomu som sa vnútorne vzoprel a povedal si, to čo si hovorím celý život – „Ja im ukážem“. Ukážem, že aj keď ma odmietli, spochybňovali, smiali sa mi, nechali ma samého v najdôležitejších chvíľach, na konci ja budem ten víťaz. Ja budem ten, čo pre svoj život robí niečo navyše, ja budem ten, ktorý chce vystúpiť z priemeru, ktorý zanechá tú pomyselnú stopu.

Dnes, keď sa rok blíži ku koncu, tu sedím a hovorím si, že aj keď ešte nie som ani zďaleka tam, kde chcem, urobil som výrazný krok. Že som vyšiel šťastiu naproti a to šťastie si ma viackrát našlo. Ocenenie, ktoré znamenalo najväčší doterajší úspech, spolupráca s automobilkou z prémiového segmentu, vystúpenie na konferencii, rozprávanie môjho príbehu dvom stovkám študentov, dokonca aj to, že pracujem aktuálne v darene je spôsobené tým, že som si to zaumienil a išiel za tým.

Zamudruj si

Tí, čo ste dočítali až sem, ďakujem, vážim si, že ste zvládli tento long read. Sme na konci a tak vám môžem predstaviť nápad, ktorý ma bude spredvádzať celým rokom 2017. Pretože už vieme, že práca je ten najlepší liek na dušu 🙂 Vymyslel som seriál článkov s názvom Zamudruj si, kde vám sprostredkujem to, čo som sa naučil pri všetkých projektoch, na ktorých som robil. Moja cesta bola zaujímavejšia, než možno viete, a aj o tom budú tieto články. Zaujímavosťou je, že do seriálu prispejú aj iní ľudia, ktorí dosiahli úspech v tom, čo robia. Napriek prekážkam sa nenechali odradiť a svoje skúsenosti radi posunú smerom k vám. Prvý diel príde niekedy v prvých dňoch nového roka a za rok ich bude minimálne 12.

Ak sa chcete o týchto, ale aj iných článkoch a veciach, ktoré sa budú diať okolo mňa, môjho blogu či práce, spúšťam konečne newsletter, kde sa vždy dozviete súhrn toho, čo žijem, tvorím a píšem. Prihlásiť sa môžete TU.