Rutina je slovo, ktorého sa bežne bojím. Nemám rád, keď sa dni na seba podobajú a nič výnimočné sa nedeje. Avšak tu som sa aj celkom tešil, kedy to príde. Ráno do práce, poobede domov, sprcha, hľadať second job, prípadne ísť na pláž, alebo si užiť chvíľu, kedy nám náhodou funguje wifi. Takto päť dní po sebe, dva dni voľno a zasa nanovo. Je to režim, na ktorý nie som zvyknutý, avšak viem, že každým takýmto týždňom sa približujem k tomu, načo som sem primárne išiel, a teda trip po zásadných mestách USA. Dovtedy je možné, že sa seriál bude niesť v mierne prozaickom duchu, namiesto zaujímavostí z tunajšieho života, avšak verím, že aspoň prostredníctvom týchto článkov budete stále prežívať leto spolu so mnou a v septembri sa spoločne dozvieme, či tri mesiace práce stoja za necelé tri týždne cestovania.

A tak si každé ráno nastavím budík na 6:30, 7:20 sa postavím z postele, ranná hygiena, raňajky, ak máme niečo v chladničke samozrejme, a idem si na desaťminútovú prechádzku do Bermuda Sands Motel. Tá istá ulica, plná kontrastov. Staré polorozpadnuté motely tu striedajú nové výškové budovy. Nie je problém na Ocean Boulevard nájsť opustenú budovu vedľa moderného hotelového komplexu. Do toho tie „úžasné“ zvuky päť a šesť litrových motorov vo Fordoch, či Chevroletoch. U nás sa človek teší keď počuje poriadny zvuk veľkého objemu, ale ak to máte okolo seba dennodenne nonstop, začne to byť naozaj otravné a nepríjemné.

Ford

V jednom z komentárov k predchádzajúcim dielom mi niekto vytkol, že píšem iba o tom, ako hľadáme prácu. Tiež by som bol radšej, keby som mohol každý týždeň opísať nejaké super dobrodružstvo, ale realita je taká, aká je. Z jednej práce sa tu dá iba vyžiť, určite nie ušetriť poriadnu sumu na cestovanie, tak snáď sa na mňa nikto nenahnevá ak si bude musieť (čo samozrejme nemusí) o tom prečítať pár riadkov. Uplynulý týždeň sa mi mierne zmenili pomery v práci. Údržbár v moteli mal úraz a má iba jednu použiteľnú ruku, takže mu treba niekoho, kto mu bude robiť poskoka. Takže za mnou v utorok prišiel šéf s tým, že tento týždeň robím posledné dva dni v práčovni a potom už vždy len od rána. O päť minút neskôr bol z posledných dvoch dní iba jeden, preto som v stredu už nastúpil na rannú zmenu ako poskok Manuela, spomínaného údržbára. Spočiatku výborný job, je to skromný chalan z Mexika, takže moc toho nepotreboval, maximálne tak priniesť mu vysávač, keď na jednej z izieb opravoval pokazený odtok. Áno vysávačom, nestíhal som sa čudovať. Najmä keď som videl, že to pomohlo. Potom ale prišlo to, čoho som sa naozaj obával – musel som naozaj začať niečo robiť. Takže som dostal do ruky kosačku, čo pre chalana z paneláku znamenalo mierne obavy, nakoľko v živote som nekosil. Nanajvýš tak nepriateľov v počítačových hrách 🙂 Na moje prekvapenie, všetko dobre dopadlo a myslel som, že mám odrobené. Zasa omyl. Manažér sa rozhodol pred celým motelom vymeniť okolo rastlín mulčovaciu kôru. Ďalší zážitok, nakoľko po ničom netúžim viac, ako sa v 35 stupňových teplotách naťahovať s dvadsať kilovými vrecami kôry, ktorá je navyše červená, takže som sa ešte aj celý zafarbil. Chvíľami mi začali normálne chýbať tie hnusné smradľavé smeti.

Počas troch týždňov, ktoré som tu už strávil som si stihol utvrdiť niektoré veci o sebe, ako napríklad, že manuálna práca nie je práve to, čo mám rád 🙂 Okrem toho som si však všimol aj vec, o ktorej som si myslel, že sa ma netýka. Medzi mojimi známymi som určite považovaný za spoločenský typ človeka, ktorý rád stretáva ľudí, nevydrží dlho sám, potrebuje mať stále niekoho pri sebe. Samota ma väčšinou ubíja a núti premýšľať nad vecami, ktoré mi často krát nerobia dobre. V posledných dňoch som si ale plne uvedomil, že predsalen to nebude až taká pravda. Tu mám rád svoj pokoj. Aj v práci ak je to možné, mám v ušiach slúchadlá s obľúbenou hudbou a robím si svoje. Nemám rád, keď ma niekto otravuje, chcem si spraviť svoju prácu a viac neriešiť. Neviem, či je to spôsobené tým, že som v práci a svojich kolegov vnímam, ako nejaký dozor, alebo je to jednoducho iba blok z neznámych ľudí a z toho, že sú to černosi, ktorým mám veľký problém rozumieť. Naopak, na moteli, keď sa rozprávam s cudzincami, som uvoľnený a nemám s tým problém. Nuž neostáva nič iné, len veriť, že aj ja hanblivý chlapec sa „oťukám“ a pôjde to ľahšie. Koniec koncov, takéto problémy a „trému“ som mával spočiatku v každej práci aj na Slovensku.

Túto samotársku polohu som si vyskúšal aj vo štvrtok pri mojej štvormílovej prechádzke, ako inak, za prácou. Výsledok asi nemusím hovoriť, v dvoch obchodoch som nechal svoje číslo a tam to skončilo. Pri tejto prechádzke som sa zastavil aj vo Food Lione, kde ma zaujali dve veci. Sprite Zero Pepsi bez kofeínu. Neviem, či sa u nás ešte dá kúpiť akákoľvek kola bez kofeínu, keď som bol malý, hovorilo sa tomu detská kola. Ale zaručene nezoženieme Sprite Zero, ale načo aj. Je to podobná zbytočnosť, ako väčšina týchto nápojov bez cukru, ktoré síce nemajú toľko kalórií, ale umelé sladidlá nie sú o nič lepšie, ako cukor.

.PepsiSpirte Zero

Aby som sa ešte na chvíľu vrátil k práci, mám trochu obavu, ako to dopadne. Zatiaľ som nemal možnosť robiť niečo, kde by som sa neflákal. A Bermuda Sands je ideálnym miestom na pokrivenú pracovnú morálku. Dnes som si napríklad vyskúšal režim 40:20, čo znamená 40 minút oddychu, 20 minút práce. Vo štvrtok som prvé tri hodiny doslova nepohol ani prstom a nikoho to netrápilo. Ešte horšie to je, keď robíme s Robom spolu. To už si z nás aj Manuel uťahuje, akí sme zaneprázdnení, keď nás nájde vysedávať v pivnici. To, čoho sa obávam je, že keď už po troch týždňoch viac nerobíme, ako robíme, kam sa to až dostane do konca leta. Nečudoval by som sa, keby sme sa ráno prišli cvaknúť, vrátiť sa do postele a poobede sa ísť odcvaknúť. Ktovie, kedy to začne vadiť šéfovi, ktorý ma už stihol raz nájsť spať a raz s vyloženými nohami hrať hru na mobile 🙂

Na záver dnešného dielu sa ešte vrátim k tomu, čo som načrtol minule, a teda bankovému účtu. Ako som písal, najvýhodnejšie vychádza Bank of America, kam sme sa teda v pondelok vybrali. Stačí pas a SSN. Počiatočný depozit je minimálne 25 dolárov, ktorý je však dostupný až o 24 hodín. Možné je ho zaplatiť šekom, v hotovosti, alebo aj kombináciou. Výhodou sú bankomaty, prostredníctvom ktorých si môžete nielen vyberať peniaze, ale ich aj vkladať na účet. Normálne strčíte do bankomatu peniaze alebo šek a do ďalšieho dňa ich máte k dispozícii. Mne však zadržali 27 dolárov zo šeku, vraj z dôvodu, že mám účet kratšie, ako 30 dní. Behom týždňa by mali byť dostupné, tak snáď sa vrátia. K účtu samozrejme dostanete prístup do internet bankingu, ale aj platobnú debetnú kartu. Najskôr dočasnú a do pár dní normálnu aj s vašim menom.

Opäť je tu teda záver ďalšej časti seriálu Mladý Slovák v USA, ktorý môžete pravidelne sledovať na tomto mojom webe, ale aj na Facebooku Tonychef a Malý svetVerím, že napriek tomu, ako som spomenul, niekoľko ďalších dielov bude zrejme viac o mojich pocitoch, ako o užitočných faktoch, mi zachováte priazeň a budete aj naďalej čítať, zdieľať a odporúčať svojim priateľom. Posielam vám pozdrav v podobe selfie z posledného dňa v práčovni a teším sa na vaše reakcie, komentáre a otázky, ktoré vždy veľmi rád zodpoviem, a teší ma, že sa pýtate. Najbližší diel, samozrejme o týždeň, 5. júla.

P.S. Chcel by som špeciálne pozdraviť môjho dobrého kamaráta, ktorému sa pred pár dňami narodila krásna dcéra a bohužiaľ som to s ním nemohol osláviť. Prajem vám, nech ste zdravá a šťastná rodinka 🙂

Tonychef

Predchádzajúce diely:

0. diel – Prípravy

1. diel – Tri dni v rozpakoch

2. diel – Smetiar

3. diel – Výplata