Vymyslieť názov prvému oficiálnemu dielu môjho seriálu nebolo príliš komplikované. Práve „Tri dni v rozpakoch“ presne vystihuje to, ako sa zatiaľ cítim. Neviem, či som mal iba prehnané očakávania, alebo naozaj niečo nie je správne, ale to môžete posúdiť sami a nakoniec sa to aj tak ukáže časom. Poďme teda postupne k mojim postrehom, ktoré si zapisujem do mobilu, aby som sa vám o nich nezabudol zmieniť 🙂

Cesta

Ako viete, odchod zo Slovenska sme mali vo štvrtok. 4:00 sme vyrazili smer Budapešť, kde sme následne čakali dve hodiny, kým nás začali púšťať do lietadla. Prekvapivo veľa Slovákov letelo s nami, ale bohužiaľ finálnu destináciu nemal rovnakú nikto 🙂 Poľské aerolinky LOT ma príjemne prekvapili. Cesta do Varšavy v staršom malom lietadle bola síce nepohodlná a hlučná, avšak trvala len hodinu, takže so slúchadlami v ušiach sa to dalo vydržať. Väčšie obavy som mal z druhého, zaoceánskeho letu. Letieť v rámci Európy dve hodinky mi problém nerobí, ale osem a pol hodinový let mi mierne naháňal strach. Boeing 787 Dreamliner je obrovský stroj pre viac ako 200 ľudí  a to už samo o sebe hovorí o tom, že bude problém v ňom pohodlne prežiť let. Nakoľko sme vedeli, že naše putovanie príletom do New Yorku zďaleka nekončí, snažili sme sa pospať si. Bohužiaľ, viac ako spánok som  si užil myšlienky na to, ako obdivujem ľudí, ktorí reálne dokázali prespať celý let. Takže počas letu som si okrem krátkych útržkov spánku stihol pozrieť film Ratatouille  v angličtine, zahrať si rôzne hry, ako Solitaire, Tetris, Pac Man a podobne, a vypočuť si všetku hudbu, ktorú mám v mobile. Cestou naspäť už budem radšej iba hrať hry a kašlem na spánok 🙂

LOT Polish Airlines

Prílet na JFK veľkým sklamaním pre mňa. Obrovská betónová k*k*tina, kde vás hneď pred vchodom chce černoch spraviť o peniaze za to, že vás odvezie do autopožičovne. Našťastie, ak ste trochu vnímavý, jednoducho zistíte, že treba využiť nadzemku, tzv. Air Train. Cesta vrámci letiska (kam patria aj požičovne áut) je bezplatná, stačí si sledovať zastávky.

Požičovňa Budget nám vyšla z internetového prieskumu ako najlacnejšia voľba. Z domu sme si objednali Ford Escape, za ktorý sme mali platiť 260 dolárov vrátane navigácie a poplatku za to, že máme menej, ako 25 rokov. Dôležité je povedať, že je nutné platiť KREDITNOU kartou. Takže si nejakú ešte na Slovensku zadovážte. Prišli sme teda k pultu, kde pracovala mladá slečna neskutočne unudená svojou prácou, ktorú viac zaujímal jej iPhone, ako nejaká naša rezervácia. Tá nám po piatich minútach skúmania mojich dokladov povedala, že s našou batožinou potrebujeme väčšie auto, nakoľko sa nedajú sklopiť sedačky. Hovorím si, no čo už, som zvedavý na cenu. Chevrolet Traverse za 233 dolárov. Bez príplatku za navigáciu, alebo nízky vek. Good deal. Prídeme na parkovisko podľa pokynov a na mieste už nám blikalo auto, ktoré nám vyrazilo dych. Veľké SUV, ročník 2015, najazdených 5 tisíc míľ, plná výbava. Wau, na tomto prejsť pol Ameriky nebude zlé. Tak sme teda vyrazili, ale navigácia nemala signál, takže nám vôbec nepomohla. Nejakým zázrakom sme spravili kolečko a vrátili sa do požičovne reklamovať ju. Mladá pani neváhala, vypla, zapla a všetko fungovalo 🙂 Vyrazili sme teda z New Yorku s tým, že každý má prejsť 230 míľ. Prvý som išiel ja, nakoľko som cítil, že nejakú energiu ešte mám. Mal som, prvých 150 míľ a ďalších 50 som sa len modlil, nech nájdem pumpu, alebo odpočívadlo, kde sa vymeníme. Dohoda bola fajn, v kufri aj s našou batožinou bolo dosť miesta, aby dvaja ľudia boli pri vedomí a jeden spal vzadu v kufri. Nebudem vás zaťažovať ďalšími detailami z cesty, ktorá trvala viac ako 12 hodín vrátane spoločného dvojhodinového spánku na pumpe.

Chevrolet Traverse

Čo ale musím spomenúť sú diaľničné poplatky, ktorých systém som naozaj nepochopil. Platili sme spolu asi päť krát a vždy inak. Najprv 16 dolárov, potom sme dostali na začiatku lístok, ktorý sme na konci úseku vyplatili za 9 dolárov. Neskôr sme platili ešte tri krát po štyri doláre. Posledných cca 200 míľ sme neplatili nič. Veľmi zvláštny systém, ale tu je všetko zvláštne. Akurát cena benzínu 2,50 za galón (takmer štyri litre) je príjemná 🙂 Keď som tu povedal chlapíkovi, že u nás stal benzín 1,50 za liter, tak začal na mňa pozerať ako pedofil do kočíka, alebo ako keby dva roky býval vo výťahu.

Myrtle Beach

Mesto v Južnej Karolíne je nepochybne turistickou destináciou. S našim šťastím sme dorazili práve na víkend, kedy sa tu konal Carolina Country Music Fest a všetko ubytovanie bolo buď obsadené, alebo neskutočné drahé. Pôvodne sme chceli zobrať ubytovanie iba na týždeň núdzovo s tým, že sa porozhliadneme a nájdeme niečo iné. Práve tu som zažíval asi najhoršie stavy v mojom živote. Aj keď mám pomerne hrubú kožu, tu som bol v koncoch a mal normálne chuť ísť domov. Zúfalosť, únava a všetky možné faktory na mňa doľahli a bolo to na mne zreteľne vidno. Okolnosti nás teda takpovediac donútili zobrať to až do konca augusta a tak vám teraz píšem z našej izby v Oasis Motel, kde na naše šťastie bývajú väčšinou J1 študenti a tak sme viacmenej všetci na jednej lodi. Platíme 90 dolárov na týždeň plus depozit 180 dolárov, nakoľko majiteľ asi tušil, že naše správanie nebude vždy v súlade s kostolným poriadkom 🙂 Avšak bol tak ústretový, že v izbe pre štyroch nemusíme platiť za štvrtého a tak máme vlastnú mini kuchyňu a celkom aj pohodlie. Prostredie je tu fajn, teplota nad 30 stupňov pravidlom, na ulici tu bežne stretnete čierne gangsta typy z prelomu milénia, aké ste mohli vidieť napríklad v GTA San Andreas 🙂 V dnešnej dobe, je to naozaj úsmevné 🙂

Čo ale úsmevné nie je, to je nakupovanie. Tu v okolí sa nedá takmer nič normálne kúpiť a to ma už niekoľko krát priviedlo do šialenstva. Obchody, ktoré si hovoria Grocery Store tu ponúkajú akurát čipsy, sladkosti a biele toastové pečivo. Takže záhada, prečo Američania trpia obezitou, je vyriešená. Nemajú na výber. Preto celý čas hľadáme najbližší Walmart, kde sa dá normálne nakúpiť čokoľvek. Ako u nás v Tescu.  Čo sa týka cien, sú mierne vyššie ako u nás, ale nájdete tu aj veci oveľa lacnejšie. Ťažko povedať komplexne, čo ja lacnejšie a čo drahšie, ale napríklad 5 libier (takmer 2,5kg) chladených kuracích rezňov stálo cez 10 dolárov, čo je suma porovnateľná s našimi cenami. Čo je ale problém je nakupovanie alkoholu. Pivo tu kúpite doslova všade, ale Južná Karolína je štát tak otvorený turistom, že alkohol tu kúpite iba do 19:30 v špecializovaných obchodoch od pondelku do soboty 🙂 Takže buď pite menej, alebo si spravte zásoby (ale chlast je drahý tak asi skôr menej :))

Na záver treba povedať, že je to tu tak iné, že ma to až zaskočilo. Úplne všetko je iné, ako u nás. Milí ľudia na ulici, ktorí vás pozdravia a spýtajú sa, ako sa máte. Majiteľ motelu dokonca cez víkendy pripravuje spoločné raňajky pre všetkých ubytovaných 🙂 Všade veľké autá, pretože auto robí chlapa 😛 Dokonca sa tu aj inak varí. Včera sme robili úplne jednoduchú polievku, na ktorej nie je čo pokaziť a ani tá nebola podľa mojich predstáv. No nič treba tomu dať čas, pretože za posledné dni sa toho udialo strašne veľa a musíme to spracovať. Dnes nás čaká ďalší deň hľadania práce, a ako to dopadne sa dozviete už v nedeľu (snáď nebude zase v sobotu párty) tu na mojom webe alebo na Facebooku na stránkach Tonychef Malý svet.

Chcem vám ešte poďakovať za priazeň a mnoho pozitívnych ohlasov na nultý dielVerím, že môj seriál budete sledovať pravidelne a prežívať so mnou celé leto 🙂 Ak vás zaujíma čokoľvek, čo som nespomenul, pokojne mi píšte na Facebooku a pokúsim sa vám relevantne odpovedať 🙂