Nikdy ma nelákalo robiť rozhovory. Napriek tomu, že sledujem a poznám mnoho zaujímavých a inšpiratívnych ľudí, nevedel som, čo by som sa ich chcel spýtať. Najmä, keď dnes už vďaka social media vieme o sebe pomerne dosť. Ako to však často býva, niekoré veci musia prísť spontánne v správny čas a nemožno si ich zaumieniť. Tak prišiel aj nápad urobiť tento prvý rozhovor. V piatok večer, v kresle s knihou v ruke. Andrej Tichý v nej opisoval svoju 2,5-ročnú cestu na ropnú plošinu v Severnom mori. Prečítajte si, kde sa v ňom objavil tento sen, alebo ako ho napadlo dať mu knižnú podobu.
S Andrejom som sa stretol zatiaľ jedinýkrát v živote. V máji 2016 na galavečeri Bloger roka 2015. Vďaka tomu som zistil, že dlhodobo, žije v Nórsku a píše o tom svoj blog. Keď som pred pár týždňami zaznamenal na Facebooku, že vydáva svoju knihu, bol som prekvapený. Najmä jej názvom. Cesta na ropnú plošinu. Nevedel som spočiatku ani, že je to jeho vlastný príbeh. O to viac zvedavý som však bol, keď mi ponúkol, že mi ju pošle a bude rád, ak o nej napíšem, keď sa mi bude páčiť.
Mohol by som napísať recenziu, no za mňa jednoznačne hovorí to, že 160-stranový príbeh som doslova zhltol za necelé dva dni, čo je v mojom prípade nevídané. Keď už som sa však priblížil k posledným stranám knihy, mal som jasno. Urobím s Andrejom rozhovor, pretože si zaslúži viac, ako môj subjektívny pohľad. A tak behom hodiny vznikli otázky môjho úplne úplne prvého rozhovoru v živote. Užite si ho 🙂
Ahoj, Andrej. Povedz klasicky na začiatok pár vecí o sebe, čo si myslíš, že by ľudia mali vedieť, než sa napríklad dostanú k tvojej knihe.
Ahojte, mám 31rokov žijem v Nórsku v blízkosti Osla. Rád píšem a fotím. Môžete ma poznať napríklad z môjho blogu na sme.sk
Zo Slovenska si sa zdvihol pred 8 rokmi takpovediac zo dňa na deň a v Nórsku žiješ doteraz. Čím si ťa získala krajina natoľko, že si z nej urobil svoj domov?
Nórsko si ma získalo krásnou prírodou. Veľmi rád chodím do prírody, či už na prechádzky, fotiť, lyžovať alebo na ryby. Je tu množstvo miest, kde môžete byť sami a nerušene si užívať pokoj. Veľa rokov som tu žil sám a zažil krásne momenty, keď som sa plavil skoro ráno na mori a chytal tresky. Niekedy som sa pri východe slnka zakrádal rákosím popri rieke a stretol srnku. Niežeby sme teda na Slovensku nemali srnky.
Alebo keď som v noci sedel na kameni na brehu Severného mora v strede ničoho a díval sa na polárnu žiaru. Myslím, že to je to, čím si ma táto krajina získala, svojou divokosťou a pravdaže aj lepšími pracovnými podmienkami.
Dostať sa k náročnej práci na ropnej plošine asi nie je úplne bežný sen mladého chalana. Ako a kedy sa u teba objavila takáto ambícia?
Ani sám presne neviem. Asi som to videl v dokumente a tak ma to zasiahlo, že som tam jednoducho musel ísť. Asi ako keď niekto dostane prvú hokejku a zacíti, že to je to, čo chce robiť.
V knihe “Cesta na ropnú plošinu” opisuješ viac ako 2,5 ročné snaženie, ktoré tvojej vysnívanej práci predchádzalo, a následne niekoľko turnusov, ktoré si na mori absolvoval. Koľkokrát si sa tam nakoniec vrátil?
Na more som letel celkom šesťkrát na dva týždne a stálo to za to.
Máš nejaký zaujímavý príbeh? Ktorý si zažil, alebo ktorý ti rozprával niekto z tvojich spolupracovníkov? Niečo, čo budeš mať navždy v pamäti?
Zaujímavých vecí bolo veľa. Napríklad prvý let v helikoptére. Je to úplne iný pocit ako vo veľkom lietadle. Chodiť po schodoch, cez ktoré som videl na morskú hladinu. Jeden krásny deň som pozoroval húf rýb, ktorý sa hral na hladine podo mnou. Bol to zaujímavý pocit vidieť z takmer 30-metrovej výšky veľké ryby, ako si vo svojom prirodzenom prostredí užívajú. Okrem rýb tam boli iba čajky a všade dookola more. To bol zvláštny pocit uvedomiť si, že v strede mora, v strede ničoho, existuje život. Žili sme tam my, ľudia čo plnili bizarné úlohy, ktoré si väčšina ľudí nevie ani predstaviť, ryby a čajky.
Aká je v skutočnosti taká práca? Stojí to za to? Čo ti to dalo alebo zobralo? Ak chceš, môžeš prezradiť aj to, koľko sa tam reálne zarába
Zarába sa tam podľa pozície, asi ako všade. Takže môžete zarobiť za mesiac 5 ale aj 20 tisíc eur. Netreba zabúdať na to, že v Nórsku je progresívny daňový systém. Čím viacej zarobíte, tým viac vám strhnú. Práca to je fajn, je to ako by ste robili akúkoľvek prácu, iba ste v strede mora. Je to také mesto na vode. Pracujete každý deň 12 hodín, buď deň alebo noc. Funguje to nonstop. Beriem to ako životnú skúsenosť. Splnil sa mi môj sen a zároveň som mal možnosť vidieť, aké to je tam, offshore. Čo tam tí ,,šťastní“ robia a o čom to tam celé je. Zobralo mi to ten čas, ktorý som tam strávil. Nemohol som byť s mojimi blízkymi, lebo som bol v strede mora. To je daň za túto prácu, na dva týždne proste neexistujete.
Kedy ťa napadlo, že by si o svojej ceste za snom chcel napísať celú knihu? Koľko ti písanie vôbec trvalo?
Napadlo ma to, keď som sedel u môjho vydavateľa na sedačke, nakoľko som mal pôvodne rozpísanú inú knihu. V tom to prišlo. Veď ja môžem napísať o tomto! Navrhol som mu to, zaujalo ho to. Za pár dni sme sa dohodli, že to je zaujímavá vec. Knihu som napísal asi za 4-5 týždňov. Som veľmi rád, že je na svete.
Je pre neznámeho autora ťažké nájsť vydavateľstvo, ktoré uvedie do života jeho debut? Ako prebieha takýto proces?
Určite to nie je ľahké, ale nie je to nemožné. Prirovnal by som to k hľadaniu práce. Keď končíš vysokú a hľadáš si prvý job v odbore. Je ťažké nájsť niekoho, kto ti dá dôveru a zamestná ťa s nulovými skúsenosťami. V písaní je to podobné. Predstav si, že prídeš do vydavateľstva s tým, že máš super rukopis a chceš ho vydať. Vydavateľstvo je v prvom rade biznis. Oni zarábajú na knihách. Majú samozrejme záujem vydať knihu, ktorá sa bude predávať. Preto je dobre, ak im môžeš niečo ukázať. Napríklad píšeš xy rokov, máš xy čitateľov, xy fans na Facebooku. Komunitu ľudí, ktorí budú tvoji prví zákazníci. Myslím si, že to ti môže, ako začínajúcemu autorovi, výrazne pomôcť. Ak vydavateľ vidí, že knihu, ktorú si napísal, si potencionálne kúpia ľudia, lebo je taká či onaká, vtedy do toho ide.
Čomu sa venuješ teraz, keď už si si svoj sen splnil? Čo ťa po tých rokoch aktuálne živí?
Momentálne sa venujem ďalším mojím snom. Veď aký by to bol život bez cieľa? Študujem vysokú školu a pracujem na tom, ako byť čo najlepší informatik, akým dokážem byť. Takže po večeroch si počítam logaritmy, limity a integrály. Samozrejme to dopĺňam písaním kódu (už viem všetky tajné skratky a znaky. A nielen vo Worde). To sa celkom dopĺňa s mojou vášňou pre písanie. Pracujem na mojich projektoch a asi ako každý, žijem z jedla.
Povedz na záver ešte, prečo by si podľa teba ľudia mali zadovážiť tvoju knihu, kde ju môžu kúpiť a podobne.
To, prečo by si mali ľudia kúpiť moju knihu, je asi na nich. Každého zaujme niečo iné. Chcel by som dúfať, že ten najhlavnejší dôvod, prečo ju kúpia je, že im niečo dá. Keď ju dočítajú, niečo pozitívne v nich ostane. Môžu si ju kúpiť na stránke vydavateľstva Inspira Publishing alebo klasicky v Martinuse a Panta Rhei. Ďakujem za rozhovor, Tony!
Ja za seba poviem, že knihu by ste si mali zadovážiť kvôli tomu, že je to dynamicky napísaný príbeh, 23-ročného chalana, ktorý sa jedného dňa zdvihol z detskej izby a vydal sa splniť si naozaj netradičný sen 🙂 Ďakujem Andrejovi za možnosť si knihu prečítať, ako aj za to, že bol úplne prvým človekom, ktorý ma primäl urobiť s ním rozhovor 🙂
Vy mi, prosím napíšte, či sa vám rozhovor páčil a chceli by ste, aby som raz za 1-2 mesiace nejaký pripravil, alebo sa mám na to radšej vykašľať 🙂