Dlho som chcel a plánoval napísať článok na túto tému. Vždy som ho však odložil na neskôr a venoval sa iným témam. Až minulotýždňová účasť na konferencii TEDxBratislava a konkrétne príbeh pani Evy Mosnákovej mi povedal, že toto je to, čo tým článkom skutočne chcem povedať. Prečítajte si, ako som si ja prešiel od obdobia, kedy som sa cítil ostamotený, až k dnešku, kedy som absolútne vyrovnaný a spokojný sám so sebou.
Vždy som mal rád spoločnosť ľudí. Čím viac ich bolo okolo mňa, tým lepšie. Každú voľnú chvíľu som chcel tráviť s niekym. Hodiny zabiť ničnerobením, hlavne, že som nebol sám. Mal som to šťastie, že za svoj život som spoznal veľmi veľa ľudí a tak som nemal núdzu. Všetky aktivity, či už to boli naše občianske združenia, alebo podnikanie, som začal len vďaka tomu, že v tom boli iní „parťáci“. Samého ma nikdy nič nebavilo. Možno to bol nedostatok zodpovednosti, malý zápal pre vec, nedôvera v seba samého, neviem.
Postupne sa však niečo začalo meniť. Kamaráti mali každým rokom stále menej času, každý mal svoje povinnosti, ktoré nikomu nemôžem zazlievať, no cítil som sa odstrčený. Dlho mi trvalo, než som si povedal, že s tým musím niečo spraviť.
Samotára zo mňa spravili ľudia. Paradoxne
Dnes sám seba označujem za samotára a introverta, ktorý má rád svoj pokoj a nie vždy má náladu na iných ľudí. Kedy však nastala taká výrazná zmena? Ako sa človek, ktorý je takpovediac závislý na ostatných, stane samostatnou jednotkou?
Práve vďaka iným ľuďom. Čím viac som sa v niektorých sklamal, čím viac ľudí ma nechalo v štichu, čím častejšie som sa stretával s neochotou a nezáujmom, keď som to potreboval, tým viac som si uvedomoval, že musím začať hrať v prvom rade sám za seba. Aj môj zámer blogovať vznikol v dobe, kedy nám nevyšlo podnikanie aj z personálnych dôvodov. Vedel som, že na blog budem sám, že to bude môj projekt, ktorý nebude stáť na nikom inom, na nikoho sa nebudem musieť spoliehať. To je tiež dôvod, prečo ma stále baví najviac zo všetkých mojich projektov.
Najskôr ja, potom ostatní
V týchto dňoch vyvrcholil celý tento proces uvedomenia si, že najdôležitejšou osobou v mojom živote som ja. Pretože iba keď sa naučím byť zodpovedný za seba, byť so sebou spokojný, mať sa rád a užívať si chvíle osamote, iba vtedy dokážem mať skutočne rád ľudí okolo seba. Rozhodol som sa presťahovať do Bratislavy. Z viacerých dôvodov, praktických aj osobných (o tom možno inokedy).
Trvalo to posledný rok a pol, kedy som postupne pracoval na tom, aby som nebol odkázaný na nikoho v mojom okolí. Stále viac času som trávil sám so sebou, venoval sa práci, pri ktorej som nechcel byť rušený, viackrát som aj cez víkendy odmietal ísť do väčšej spoločnosti. Veľa mi pomohlo každodenné cestovanie vlakom, kedy som skutočne tri hodiny strávil iba sám, s hudbou v slúchadlách a spokojný.
Vyskúšal som si ísť sám na víkend, obedovať sám, sám ísť na wellness, sám stráviť hodiny v aute na ceste do Chorvátska a späť, sám stráviť týždeň vo Francúzsku. A viete čo? Všetko to boli geniálne zážitky, ktoré ma utvrdili v tom, že som zvládol to, po čom som dlho túžil. Byť šťastný v prítomnosti seba samého.
Dnes dokončujem tento článok v izbe, ktorá sa zrejme stane na najbližšie obdobie mojim novým domov. Mám zavreté dvere, sedím sám pri stole a píšem. Viem, že ma nikto nevyruší a nesmierne si to užívam. Naučil som sa to, čo sa niektorí nenaučia za celý svoj život. Vážiť si samého seba a svoju osobnosť natoľko, aby chvíľe samoty pre mna neboli utrpením, ale najlepšie stráveným časom.
https://www.instagram.com/p/BRgOiYMApvU/?taken-by=tonydubravec
Poznám veľa ľudí, ktorí sa boja samoty. Boja sa jej natoľko, že trávia čas aj s ľuďmi, ktorí ich reálne nerobia šťastnými, iba plnia úlohu spoločníka. Boja sa pozrieť do svojho vnútra a naučiť sa milovať tú osobu, ktorou skutočne sú. To, že začnete tráviť viac času o samote, ešte neznamená, že prestanete mať radi ľudí. Ja milujem ľudí, rád ich stretávam, rád sa s nimi rozprávam, rád ich inšpirujem a som rád, keď oni inšpirujú mňa. Dokážem sa však od nich odpútať, keď to cítim. Dokážem odísť sám a s nikým sa nerozprávať. Dokážem povedať s kým chcem alebo nechcem tráviť SVOJ čas. Ale na to všetko som potreboval v prvom rade začať milovať seba, uvedomiť si, kto som, svoju hodnotu, svoje dobré aj zlé stránky.
Skúste to aj vy. Začnite po malých krokoch. Choďte v práci na obed sami. To je pol hodinka času. Choďte cez víkend sami na nákupy alebo výlet. Počúvajte, čo sa odohráva vo vašej mysli a postupne sledujte tie zmeny, ako sa počiatočný pocit nudy zmení na nekonečný pokoj bez rušívých „elementov“. Budem vám v tom držať palce a budem rád ak sa podelíte o svoju skúsenosť 🙂
PS: Na mojej Facebook stránke som hovoril, že v článku vysvetlím, prečo s ním meškám jeden a pol dňa. Víkend som strávil sťahovaním a vecami s tým spojenými, takže mi časové možnosti fakt nedovolili článok napísať. Dnes, keď som prišiel z práce, čakal ma veľmi dlhý konferenčný hovor s ľuďmi z komunitného centra PRIESTOR. Práca teda ide bokom iba kvôli ďalšej práci, neflákam sa 🙂 Viac ako hodinu sme plánovali jeden skvelý septembrový projekt, ktorým oslávime 5 rokov aktívneho dobrovoľníctva v Seredi 🙂 O tom sa však určite včas dozviete. Napríklad aj z môjho newslettra, do ktorého sa môžete prihlásiť cez tento formulár.
Komentáre sú uzavreté.